hlboko dotkla Brata Alberta, a preto sa rozhodol, že z vďačnosti za jeho umučenie chce svoj život posvätiť v službe najmenším Kristovým bratom.

Sestry albertínky rozjímajú o ikone Ecce Homo, ktorú namaľoval ich otec zakladateľ, a tak sa snažia prehlbovať svoju charizmu. Dielo zobrazuje poníženého, zbičovaného a opľutého Krista - „hľa, človek!” Potrhaný plášť odkrýva doráňanú Ježišovu hruď, a tým odhaľuje tajomstvo Božského Srdca , ktoré nás volá, aby sme nachádzali Boží obraz a podobu v každom človeku. Albertínka má slúžiť tým, ktorí to najviac potrebujú a má to robiť o to obetavejšie, o čo väčšmi je ten obraz Božieho synovstva premaľovaný niečím iným alebo priclonený. Brat Albert to vyjadril slovami: „Čím viac je človek opustený, s tým väčšou láskou mu treba slúžiť, lebo vtedy v ňom zachraňujeme utrápeného Pána Ježiša.

Kristus v Eucharistii nám najplnšie ukazuje lásku v rozmere služby: Keďže On je Chlebom, hovorí otec chudobných Brat Albert, aj my buďme chlebom. /…/ Dávajme seba samých. Albertínka má byť preto dobrá ako chlieb. Máme byť dobrí ako chlieb, ktorý je na stole, a z ktorého si môže každý odkrojiť a najesť sa, ak je hladný

Sestry albertínky sa chcú podobať Kristovi, ktorý sa kvôli nám stal chudobným, preto nič nevlastnia. Snažia sa pripodobniť ľuďom, ktorým slúžia, jednoduchým životným štýlom a spôsobom práce. Albertínska charizma spája uskutočňovanie misie s autentickým životom modlitby.

Kongregácia je zasvätená Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Čenstochovskú Pannu Máriu si za sv. Bratom Albertom uctieva ako svoju zakladateľku:

hatstvom kongregácie je príklad, ktorý svojím životom dali sv. Brat Albert a bl. sestra Bernardína a ich orodovanie u Boha. Bl. sestra Bernardína zanechala sestrám testament: robte všetkým dobre.