To nie je obraz ako každý iný. Veď ho ani nenamaľoval maliar ako každý iný. Nebol namaľovaný, aby potešil oko. Keď o ňom rozjímame, rodia sa v nás otázky: Čo viem o Bohu? Akú hodnotu má človek? Hľadíme na obraz a nachádzame odpovede. „Pred obrazom Ecce homo sv. brata Alberta sa dá kľačať celé hodiny – a nie ani kvôli tomu, aby sme ho obdivovali, ale hlavne kvôli tomu, aby sme sa modlili. Umožňuje ľahší kontakt s Bohom. Zbičovaný, tŕním korunovaný Kristus nám vychádza v ústrety a volá na rozhovor o sebe a o našich problémoch. Atmosféra dôvernej blízkosti s Bohom je priam hmatateľná.“  

Keď chceme hovoriť o obraze Ecce homo, nemôžme obísť jeho autora. On sám, Adam Chmielovský a neskôr brat Albert, napísal: „Veľký človek robí veľké diela, malý človek robí malé diela, ale konečný produkt nie je to najdôležitejšie. Najdôležitejšie je obsiahnuť seba v slove, kameni či melódii. Tak sa každý stane nesmrteľný už na zemi, neumiera, ale zostáva tu ako priateľ alebo majster pre tých, čo prídu po ňom.“ Brat Albert, krstným menom Adam Chmielovský, bol nesporne veľká osobnosť. Keď mal sedemnásť rokov, pridal sa k povstalcom, ktorí bojovali za oslobodenie Poľska. V jednej bitke bol ranený a museli mu priamo na bojisku amputovať nohu. Emigroval do Paríža, aby si zachránil holý život. Neskôr študoval maliarstvo na Akadémii múzických umení v Mníchove. Po ukončení štúdia sa vrátil do Poľska, maľoval a zúčastňoval sa na kultúrnom živote elity v Krakove i Varšave. Vo Ľvove, u svojho priateľa, začal v maľovať svoj najslávnejší obraz Ecce homo. Na začiatku to bola len tvár Krista Pána. Po čase Adam vstúpil k jezuitom a začal prežívať obdobie, ktoré mystici volajú „noc zmyslov“. Jeziuti nerozoznali Adamovo duševné rozpoloženie a domnievali sa, že ide o ťažkú psychickú chorobu a preto ho dali do psychiatrickej liečebne. Po niekoľkých rokoch toto obdobie skončilo, no Adam sa viac k jezuitom nevrátil. Naďalej maľoval, uchvátila ho regula sv. Františka pre svetský rád terciárov, podľa ktorej začal žiť. Obraz Ecce homo stále nebol dokončený, akoby mu čosi chýbalo, čosi, čo sám Adam nevedel vyjadriť. Cítil božie volanie k najchudobnejším. Zriekol sa teda umeleckej kariéry a začal bývať s bezdomovcami v mestskej ohrevni v Krakove. Tak sa z Adama Chmielovského stal brat Albert. Chcel ich pozdvihnúť tým, že im dal najprv jedlo, na ktoré zarobil alebo ktoré dostal, potom im vytváral možnosti práce a nakoniec im pomáhal začleniť sa do rodinného, spoločenského a náboženského života. Až tu, v krakovskej ohrevni, dokončil obraz Ecce homo. V tých najzanedbanejších ľuďoch, ktorí v sebe stratili človečenstvo, objavil hlboké človečenstvo Ježiša Krista a mohol ho konečne vyjadriť na plátne. Vtedy domaľoval trpiacemu Kristovi telo. Ľvovskému arcibiskupovi Šeptickému sa obraz veľmi zapáčil a naliehal na brata Alberta, aby mu ho dal. Narýchlo teda zabezpečil obraz po technickej stránke pred zničením, ale obraz ako taký nebol nikdy dokončený. Teraz mu ho brat Albert už mohol dať, lebo v chudobných, čo boli okolo neho, mal živý obraz trpiaceho Krista. Už sa s obrazom dokázal rozlúčiť.

Pán Ježiš v obraze Ecce homo je predstavený v tvare mandorle, teda mandle, a presnejšie – v mandli. Vidieť to zvlášť na ľavej strane - línia plášťa pokračuje jemnou čiarou a to vytvára mandľovitú formu. Tu sa prejavuje genialita brata Alberta ako maliara – v náboženskom umení totiž tvar mandle, mandorle, upozorňuje na prítomnosť Boha, na priestor, ktorý je akoby „rezervovaný“ pre Boha. Z toho dôvodu býva často zobrazovaný Kristus v tvare mandorle, napríklad pri nanebovstúpení, alebo Kristus, ktorý ide do podsvetia oslobodiť Adama, Evu a všetkých spravodlivých, ktorí žili pred ním. Vždy, keď maliarske umenie chce zdôrazniť, že Kristus je Boh, zobrazí ho v tvare mandle. Dodnes je tento prvok používaný vo východnom umení, na západe bol populárny od 4. do 13. stor. Tvar mandle je teda dôležitý element, ktorý upozorňuje: „Dávaj pozor, lebo vstupuješ tam, kde je prítomný Boh!“ Tam, kde sa v náboženskom umení používa mandorla, je akoby pozvanie stretnúť sa s Bohom. Podobne je to v starobylom cisterciánskom kláštore vo Fontenay vo Francúzsku, ktorý založil sv. Bernard z akoby sv. Bernard chcel povedať mníchom: „Vždy, keď ste v kostole, pamätajte na to, že je to, že je tu prítomný Boh“. To je mandorla vytesaná do kameňa, mandorla v architektúre – boží priestor! To, čo chcel brat Albert povedať prostredníctvom mandle v obraze Ecce homo, je geniálne: „Hľa, stýraný človek, Ecce homo, ktorý ukrýva tajomstvo – boží majestát. Stretávame sa tu nielen s človekom, ale aj s Bohom.“ Povedali to dokonca aj farizeji: „My máme zákon a podľa zákona musí umrieť, lebo sa vyhlasoval za božieho Syna! Keď to Pilát počul, ešte viac sa naľakal. Znova vošiel do prétória a opýtal sa Ježiša: Odkiaľ si? Ale Ježiš mu neodpovedal.“ Ježišovo mlčanie je veľmi výrečné. Aby sme ho pochopili, musíme pamätať o jeho ľudskej, ale aj božskej prirodzenosti. Keď pozeráme na obraz Ecce homo, vynárajú sa v nás otázky: „Ako môže Boh existovať, keď je na svete toľko zla? Ako môžem veriť v Boha, keď toľko nevinných a spravodlivých ľudí trpí? Je to možné, že by bol Boh až tak ponížený? Dá sa spojiť božia veleba s takým veľkým utrpením a pokorením? Môže Boh až tak trpieť? Nie je dokonalý, veď ak by bol dokonalý, ako by bolo možné, že trpí? Môže Boh existovať, keď ktosi taký ako Ježiš Nazaretský bol tak neľudsky stýraný? Existuje Boh, keď zlo je také mocné, ba priam víťazí? Prečo trpia nevinní?“ Ten, kto mal niekoho blízkeho, ktorý veľmi trpel, alebo zomrel, vie ako bolia podobné otázky. A Ježiš na ne odpovedá mlčaním - Ale Ježiš mu neodpovedal. V utrpení sa Boh Ježiš nebráni logickými, ba ani teologickými argumentmi, neospravedlňuje sa ani vtedy, keď Ho konfrontujeme s utrpením na svete. Keď zaznievajú takéto otázky, Kristus sa nedá vyprovokovať do diskusie, v ktorej by ospravedlnil Boha. On je Boh, ktorý prijíma existenciu utrpenia a poddáva sa ľudskému súdu. Akoby chcel povedať: „Trpím ako vy, ba možno aj viac ako vy. Som jeden z vás. Súďte ma“. Boh sa zjavuje, ale úplne ináč, ako by sme to čakali. Práve v tejto situácii vidíme, aký je Boh iný, aký je nepochopiteľný. Pápež Benedikt XVI. v encyklike Deus caritas est citoval sv. Augustína a napísal: „Ak mu rozumieš, tak nie je Boh.“ Ak vtesnáme Boha do nášho myslenia, do našich kategórií, tak to nie je Boh. Božia nepochopiteľnosť však nemusí byť prekážkou medzi nami a Bohom, naopak, môže nás viesť k veľkej pokore. Odpovede, ktoré dáva On, sú iné, ako čakáme. V liste Korinťanom (1, 22-24) sv. Pavol apoštol píše, že Boh, ktorý prichádza takýmto spôsobom, býva odmietaný – u Židov aj u Grékov, teda symbolicky povedané - u všetkých. Každý z nás má v sebe Žida j Gréka, o ktorých píše sv. Pavol. Žid žiada znamenia, zázračné zásahy „zhora“. Aj v nás sa často býva pokušenie, že Boh má robiť zázraky. Ak sa nejaký spravodlivý človek ocitol v ponižujúcej situácii, pokušenie nám vraví, že Boh musí okamžite použiť svoju všemohúcnosť a zmeniť to. A ak Boh zázračným spôsobom nezasiahne, takáto situácia akoby svedčila proti nemu. Každý z nás má v sebe tiež Gréka. Starovekí Gréci boli racionálni, hľadali múdrosť pomocou argumentov. Keď sv. Pavol ohlasoval evanjelium v areopágu v Aténach, počúvali ho až dovtedy, keď prišiel k zmŕtvychvstaniu. Vtedy mu povedali : „Inokedy ťa budeme počúvať“ a odišli. Idea zmŕtvychvstania tela nepasovala do gréckej filozofie a predstavy o svete. Aj my máme často svoje predstavy, svoje poukladané názory, napríklad na manželstvo, kňazstvo či rehoľný život. Ale často býva, že už prvé dni po sobáši, vysviacke či sľuboch sú úplne odlišné od našich predstáv. Vtedy si kladieme otázku, či je možné, aby bol Boh prítomný, aby sa zjavoval v tom, čo je nerozumné, nesprávne a nespravodlivé. Sv. Pavol nám dáva odpoveď: „Nakoniec Židia aj Gréci (a kresťania pochádzajú zo Židov a Grékov!) uznávajú v Kristovi Boha – Gréci v ňom nachádzajú múdrosť, ale inú múdrosť ako hľadali a Židia znak, ale tiež iný ako čakali. Problém s utrpením teda nie je v Bohu, ale v nás. Je spôsobený našimi očakávaniami vo vzťahu k Bohu. Pozrime sa ešte raz na obraz Ecce homo a položme si otázku, ktorú sme si kládli na začiatku: „Je možné, aby sa takto zjavoval Boh? Je možné, aby toto bol Boh?“ Brat Albert nám dal odpoveď, keď niekoľkými ťahmi nakreslil Krista v mandorli.

Na rozdiel od tŕňovej koruny sa musíme dobre prizrieť obrazu, aby sme si ju všimli. Brat Albert ju zámerne namaľoval tak jemne, lebo chcel veľmi jemne, taktne naznačiť, že to je Boh. Bez natískania sa. 

J 19,1-7: „Vtedy Pilát Ježiša vzal a dal ho zbičovať. Vojaci uplietli z tŕnia korunu, položili mu ju na hlavu a odeli ho do purpurového plášťa. Prichádzali k nemu a hovorili: „Buď pozdravený, židovský kráľ!" A bili ho po tvári. Pilát znova vyšiel a povedal im: „Pozrite, privádzam vám ho von, aby ste vedeli, že na ňom nijakú vinu nenachádzam." Ježiš vyšiel von s tŕňovou korunou a v purpurovom plášti. Pilát im povedal: „Hľa, človek!" Len čo ho zazreli veľkňazi a ich sluhovia, kričali: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!" Pilát im povedal: „Vezmite si ho a ukrižujte. Ja na ňom nenachádzam vinu." Židia mu odpovedali: „My máme zákon a podľa zákona musí umrieť, lebo sa vydával za Božieho Syna".“ 

Obraz Ecce homo sa zrodil z meditácie o fragmente tohto Jánovho evanjelia. „Hľa, človek!“, hovorí Pilát o Ježišovi v tŕňovej korune a v purpurovom plášti. Nad Pilátovým výrokom sa zamýšľajú ľudia už celé stáročia. Akosi podvedome cítime, že má veľkú váhu. Čo mal Pilát na mysli, keď to povedal a čo chcel dosiahnuť? Sv. Augustín píše: „Hľa, človek! Ak ho nenávidíte ako svojho kráľa, ušetrite ho aspoň teraz, keď je taký pokorený. Nech jeho rozpálená hanba ochladí vašu nenávisť.“ V tej scéne ide o to, či Kristus je alebo nie je náš kráľ. Pilát sa rozpráva so Židmi, čo priviedli Ježiša, a zakaždým poukazuje na jeho kráľovskú hodnosť. Ale oni ho odmietajú ako kráľa. Preto Pilát vraví: „Keď ho už odmietate ako kráľa, ušetrite ho aspoň ako človeka a zvlášť teraz, keď je úplne ponížený. Jeho výzor a strašne upokorené človečenstvo by mali ochladiť váš hnev.“ Tento text lepšie vyznieva v latinčine: fervet ignominia, frigescat invidia. Fervet – to znamená keď jeho hanba dosiahla bod varu. Predstavte si oheň a na ňom hrniec, ktorý kypí. Niekedy hovoríme, že sa niekto začervenal, rozpálil. Sv. Augustín tu chce povedať, že to už nie je červený rumenec, ktorý niekedy môže dodať krásu, ale že ide o bod varu! Keď je Kristus vo svojom človečenstve až tak ponížený, tak vaša nenávisť má zamrznúť, frigescat invidia. Keďže jeho hanbia vrie, vaša nenávisť má zamrznúť. Tak Pilátove slová vysvetľuje sv. Augustín. Pilát chcel podľa neho zmenšiť nenávisť Židov, ktorí obviňovali Ježiša. Ale efekt bol úplne opačný – ich nenávisť nielenže nezamŕza, ale naopak, ešte viac sa rozpaľuje. Podobne vysvetľuje túto scénu aj Tomáš Akvinský, aj keď on vidí u Piláta nielen ľútosť voči Ježišovi, ale najmä veľké pohŕdanie. Akoby Pilát chcel Židom povedať: „Pozrite, čo som urobil s tým, ktorého ste obvinili, že sa vyhlasoval za kráľa! Ako si mohol niekto až takto upokorený nárokovať na trón? Ako vás mohlo vôbec napadnúť, že on by mohol byť židovský kráľ?“ Podľa sv. Tomáša Pilát tu pohŕda Ježišom i Židmi, ktorí ho priviedli. Interpretácia Pilátových slov u sv. Augustína aj u sv. Tomáša Akvinského nás privádzajú k dôležitým otázkam: aký je náš vzťah k iným ľuďom, a zvlášť k upokoreným ? Nakoľko sme citliví na ľudskú dôstojnosť upokoreného človeka – a hlavne človeka, ktorého sme my sami pokorili, ponížili? Vtedy akoby nám Pilát ukazoval trpiaceho Krista Ecce homo a kládol otázku: „Naozaj tvoja túžba pokoriť druhého človeka nepozná hranice? Musíš ho ponížiť až po zem? Nevidíš, ako veľmi sa už hanbí, červená, priam horí?“ Zahanbenie blížneho malo byť už dávno výstrahou, malo by v nás vznietiť aspoň minimálny súcit. Mali by sme reagovať na červenú farbu jeho tváre – už dosť, nesmieš ísť ďalej. Ale v nás často býva taká tvrdohlavosť, že chceme kompletne uponížiť druhého človeka, až na amen, nenechať mu ani kúsok ľudskej dôstojnosti... Ak už niekoho ničíme, tak úplne. Vtedy nám Pilát ukazuje Ježiša a hovorí: „Hľa, človek, ktorého si znivočil...Pozri, ako si ho ponížil. Možno, že už treba prestať“. Ešte inú perspektívu nám ponúka Ján Pavol II. v Liste o posvätnom ruženci a v katechézach o modlitbe Krédo.: „Zbičovaný, tŕním korunovaný Kristus, ktorý nesie kríž a potom je na ňom ukrižovaný je obraz najväčšieho poníženia: „Ecce homo!“ „Hľa, človek“. Kto chce poznať človeka, musí spoznať jeho význam, pôvod a naplnenie v Kristovi – Bohu, ktorý sa ponižuje v Kristovi až na smrť, na smrť na kríži“ (Flp 2,8). Ecce homo – „kto chce poznať človeka...“ Akú hodnotu má človek? Pozeráme na náš obraz a nachádzame odpoveď. Oplatilo by sa pozrieť na tento obraz zakaždým, keď mi niekto povie, že nestojím za nič. Alebo vtedy, keď si ja sám o sebe – a nie bezdôvodne– myslím, že som nula. Vtedy by som mal pozrieť na tento obraz a pochopím, akú mám cenu.  

Ľvovský arcibiskup Šeptický mal obraz Ecce homo vo svojom sídle. Keď ho navštívil istý kňaz a poprosil ho, či by si mohol obraz pozrieť, arcibiskup súhlasil a opísal mu ho slovami: „Pozrite! To je nový, geniálny spôsob na zobrazenie najsvätejšieho Srdca Ježišovho! Aj Picasso na svojich obrazoch niekedy zámerne zdeformoval niektorý detail v anatómii, aby ukázal to, čo je ukryté v duši! Brat Albert zdeformoval Kristovi rameno tak, že teraz mu plášť padá z pliec a vytvára na doráňanej hrudi obrovské srdce. Celý Kristus sa mení na veľké srdce!“ Skutočne, kto raz počul takéto vysvetlenie, neubráni sa tomu, aby nevidel srdce zakaždým, keď pozerá na obraz. Obrovské srdce. Mnohokrát väčšie ako by bolo v skutočnosti, čím chcel brat Albert naznačiť veľkosť a dôležitosť toho, čo chcel obrazom povedať. To je ten zdeformovaný detail v anatómii, ktorý chcel zdôrazniť. Prečo? Lebo existuje riziko, že keď čítame v evanjeliu o utrpení Pána Ježiša, tak by sme ho mohli prehliadnuť. Brat Albert chce povedať, že ak niekto hľadá ukrytú pravdu, ktorá sa skrýva za Ježišovým utrpením, ak niekto hľadá akýsi kľúč k textu o utrpení Pána Ježiša, tak tým kľúčom je srdce. Nie tŕňová koruna, nie purpurový plášť, nie rany po bičoch, ani trstina nie, ale srdce. Preto je také veľké, aby si človek z tohto obrazu zapamätal srdce. Pri pohľade na obraz Ecce homo je dobré prečítať si Hymnus na lásku z 1. listu Korinťanom. Podľa niektorých komentárov písal sv. Pavol Hymnus na lásku a mal na mysli Ježiša Krista. Teda nepísal o nejakej abstraktnej láske, ale o Kristovi – „láska je trpezlivá, láska nehľadá seba, láska všetko znáša, všetkému verí, všetko vydrží“. Keď čítame tento hymnus a pozeráme sa na obraz Ecce homo, začíname lepšie rozumieť jedno i druhé. Keby na obraze nebolo namaľované srdce, tak by pohľad na zmučeného Krista nemal zmysel. Vtedy by sme videli len utrpenie. Ale v hymne sa píše: „Aj keby som svoje telo vydal na spálenie a nemal by som lásku, nič by som nezískal.“ (por. 1 Kor 13, 3). Neráta sa totiž askéza, ale láska, nie utrpenie, ale láska, nie poníženie, ale láska, nie zničenie, ale láska. Každá z týchto vlastností je bez lásky ničím. Tak hovorí sv. Pavol. A aj keď je to všeobecne známe, často na to zabúdame. Často sa stáva, že nás nevedie láska. Dokonca aj vtedy, keď robíme niečo veľké, niečo, čo nás veľa stojí. Môže nás viesť napríklad túžba, aby bolo po mojom. Napríklad otec robí všetko preto, aby sa jeho dospievajúci syn učil, dokonca ho prinúti študovať. Možno kvôli tomu, že otec vie, že má pravdu, keď tvrdí, že vzdelanie je hodnota. Mám pravdu ... Ako často „mám pravdu“! A kvôli nej sme schopní aj zlomiť druhého človeka. Jeden kňaz hovorieval: „Dobre, máš pravdu. Ale na čo je to dobré?“ Ten, kto sa pýta na dobro, myslí v kategóriách lásky. Ten, kto sa pýta na pravdu, nemusí myslieť v kategóriách lásky. „Bude po mojom“. Možno, že ma to bude stáť veľa síl, námahy, budem hľadať argumenty, aby som dokázal, že ja mám pravdu. Môžeme sa nechať viesť ambíciami a kvôli nim rezignovať z mnohých vecí, dokonca vydať telo na spálenie. Môžeme sa priam obdivuhodne umŕtvovať a postiť, a predsa nás nemusí viesť láska. Pokiaľ si v tomto obraze nevšimneme srdce, všetky iné prvky budeme interpretovať chybne. Nepochopíme ani tŕňovú korunu, ani trstinu, ani purpurový plášť, ani bičovanie … Lebo kľúč k tomuto obrazu je srdce. Keď som rozmýšľal o obraze Ecce homo, bol som presvedčený, že je akoby záznamom toho, čo sa odohrávalo v duši sv. brata Alberta. Preto som siahol do jeho myšlienok zachytených v zápisníku z duch. cvičení. Našiel som tam toto: „Keby sme tak mohli z vlastnej skúsenosti poznať, aké vytrženie lásky prežívali svätí, keď boli ponižovaní a keď nimi iní pohŕdali, a cítili trpkosť, ktorú prežíval Kristus! Vtedy by sme rýchlo získali umenie kríža, ktoré majú len milujúce srdcia.“ Brat Albert maľoval a písal súčasne. Zapisoval to, čo objavoval v Bohu. Existuje kríž a umenie kríža. Umenie kríža má ten, kto dokáže milovať srdcom naplneným horkosťou. Brat Albert sa nám ukazuje ako znalec ľudskej psychiky – veď keď ma niekto zraní, zradí, poníži, znivočí, upokorí tak, ako bol upokorený Kristus, vtedy budem mať zákonite srdce plné horkosti. Ináč to nemôže byť. Nechcime od niekoho, koho sme ponížili, aby sa usmieval. A ani od seba nežiadajme, aby sa nám v srdci nerodili negatívne pocity, horkosť a bolesť, keď nás niekto upokoril. Nie sme z kameňa, preto je normálne, že cítime horkosť. Ale brat Albert hovorí: „Kristus stále miluje, aj keď má srdce plné horkosti“. Aká nádherná, aká múdra je jeho láska! Lebo láska, to nie sú len pocity, ale čosi omnoho hlbšie – je to postoj voči druhému človeku. Aj k človeku, ktorý sa k milujúcej osobe správa zle, zrádza, ubližuje. Ak milujem, tak milujem aj vtedy, keď mám srdce plné horkosti. Brat Albert píše, že ľudia sú schopní takej lásky. Vrchol Nového zákona je Jánovo konštatovanie: „Boh je láska. Každý, kto miluje, narodil sa z Boha. A kto nemiluje, nepozná Boha.“ Veta: „Kto nemiluje, nepozná Boha“, je veľmi hlboká. Poukazuje na lásku ako na spôsob, na prostriedok na poznávanie Boha. Nie hlava, intelekt, nie len inteligencia, nie len rozum, ale láska. Ján Pavol II. písal, že pri skúmaní cirkevných dejín je potrebná objektivita vlastná láske. Objektivita vlastná láske! Keď to počujeme, hneď nás napadne: „Predsa ak je niekto zaľúbený, tak je úplne neobjektívny!“ Ale pápež vraví čosi úplne opačné - existuje objektivita vlastná láske! Ak niekoho miluješ, poznávaš ho úplne iným spôsobom, v inom duchu, s inou otvorenosťou... Zdá sa, že objektívny znamená necitlivý, chladný, odmeraný. Ale pápež vraví o objektivite lásky. Tak sa aj rozumie poznávania človeka v Biblii - „poznať“ niekoho, znamená „žiť s ním“ (napr. Adam poznal svoju ženu Evu a ona mu porodila syna). A preto, kto nemiluje, nepozná Boha, nemá prostriedok, ako ho poznávať. Ten, kto nevie, čo znamená milovať, nemá správny prostriedok na poznávanie. Boh je láska – to je vrchol zjavenia. Viac sa už o Bohu povedať nedá. A všetko iné, čo o ňom už bolo povedané, sa dá správne pochopiť len v tomto konštatovaní. V Starom zákone Boh povedal : „Som, ktorý som“. Keď niekto z božích úst počuje taký výrok, môže sa zľaknúť. Adam vedel, že Boh je, ale schoval sa v kríkoch. Všetko dostáva zmysel v tom, že Boh je láska. Pápež Benedikt píše: „Uverili sme božej láske. Keď sa niekto rozhodne byť kresťanom, tak nie kvôli etickým príčinám, ale kvôli tomu, že sa stretol s Osobou, ktorá dáva životu novú perspektívu“. A to je krása Nového zákona- že Boh je láska. A to nie je abstrakcia – Boh je láska, to znamená Kristus sa vtelil, prišiel na svet kvôli tomu, aby svet v ňom spoznal Otca, ktorý je láska. Koho je to srdce? Nielen Ježišovo. „Kto vidí mňa, vidí aj Otca.“ Kristus prišiel preto, aby ľudia mohli konečne uvidieť Otca - v Ježišovi. Keď pozeráme na Krista, vidíme srdce a začíname chápať, že to Otec je tým srdcom. Začíname chápať, že Boh je láska – taká láska , ktorá neušetrila vlastného Syna (Rim 8, 32), ktorá dala svojho Syna (J 3,16). Pápež Benedikt tiež píše, že prínos Nového zákona spočíva v stretnutí s osobou. Veď lásku predsa nevymyslel Nový zákon. Už v Starom zákone existovalo prikázanie lásky – 6. kapitola knihy Deuteronómium. Pokiaľ ide o lásku, tak Starý zákon vyjadril všetko - formou prikázania. Ale Nový zákon spočíva v tom, že láska v ňom už nie je prikázaním, ale odpoveďou (DCE,1). Preto sa kresťanská viera začína od stretnutia s osobou. Odpovedám láskou na lásku. Komu? Ježišovi.  

Ján Pavol II. často definoval modlitbu ako kontemplovanie Kristovej tváre. Máme pozerať na Krista nielen preto, aby sme sa naučili to, čo učil, ale aby sme sa naučili Jeho samého. V histórii povolania brata Alberta je najprv obraz Boha a potom pripodobnenie sa Mu. Karol Wojtyla napísal drámu Brat nášho Boha o živote a hľadaní brata Alberta. Videl hlboký vnútorný vzťah medzi tým, keď brat Albert odhalil Krista ako Ecce homo a tým, že šiel do mestskej ohrevne. To znamená nájsť Boha stať sa Mu podobným. Keď človek kontempluje božiu tvár, vtedy sa jeho ľudská tvár mení. Keď kontempluje božie srdce, vtedy sa sám stáva srdcom. 

Ako sme už spomínali, brat Albert daroval obraz Ecce homo arcibiskupovi Šeptickému do Ľvova. Počas druhej svetovej vojny sa obraz stratil bez stopy, bratov albertínov komunistická vláda vyhnala z Ukrajiny. Museli narýchlo utekať, preto sa nemohli snažiť získať obraz späť. Po nejakom čase sa sestry albertínky začali zaujímať o to, kde sa obraz nachádza a od r. 1972 nadviazali kontakt s ukrajinskými orgánmi ministerstva kultúry. Nakoniec sa v r. 1978 podarilo získať obraz Ecce homo výmenou za obraz významného ukrajinského maliara Ivana Truša. Keď obraz Ecce homo sestry získali späť, bol v žalostnom stave – na mieste, kde sa nachádza Kristovo srdce, bola veľká diera. V r. 1979 a v r. 1990 sestry albertínky zverili obraz odborníkom, ktorí ho obnovili a zakonzervovali. Keď sv. otec Ján Pavol II. prišiel v r. 1991 na apoštolskú návštevu do Poľska, sestry albertínky preniesli do jeho súkromnej kaplnky obraz Ecce homo a relikvie brata Alberta, ku ktorému mal vrúcny vzťah. Dlho do noci sa pápež modlil pred obrazom a potom povedal jednému kardinálovi: „Ako dobre, že ho sem priniesli...“ V súčasnosti sa obraz Ecce homo nachádza v sanktuáriu Ecce homo sv. brata Alberta v Krakove, na ulici J.P. Woronicza 10, kde majú návštevníci zároveň možnosť pomodliť sa pri relikviách jeho autora, sv. brata Alberta a spoluzakladateľky Kongregácie sestier albertínok, blahoslavenej Bernardíny Jabloňskej. Sestry albertínky sa nielen starajú priamo o obraz, ale rozširujú aj kult trpiaceho Krista Ecce homo. Pre albertínske kongregácie bol schválený sviatok trpiaceho Krista Ecce homo – v pôstnom období v piatok pred Kvetnou nedeľou. V tento deň sa snažíme hlbšie a s veľkou vďačnosťou prežívať Kristovo utrpenie a poníženie, ktoré nám tak živo podal náš zakladateľ, brat Albert. Návštevníci a veriaci sa môžu každý deň v kostole Ecce homo pomodliť, v sále pod kostolom prezrieť expozíciu o sv. bratovi Albertovi a o zrode a prvých rokoch kongregácie. Taktiež majú možnosť napísať prosbu na úmysel sv. omše v rôznych potrebách. Každého 17. dňa v mesiaci o 17,00 hod. bývajú v kostole Ecce homo sv. omše, pred ktorými kňaz číta všetky prosby a poďakovania Pánu Bohu na orodovanie sv. brata Alberta a bl. sestry Bernardíny a následne je vo všetkých týchto úmysloch slávená sv. omša. Na túto každomesačnú slávnostnú sv. omšu bývajú pozývaní biskupi a koncelebrujú mnohí kňazi.

Brat Albert ešte ako Adam Chmielovský, bol uznávaný maliar a namaľoval mnoho obrazov. Pri príležitosti 150. výročia jeho narodenia bola v Krakove zorganizovaná výstava jeho tvorby. Chceli by sme túto našu meditáciu obrazu Ecce homo zakončiť slovami samotných návštevníkov, ako ich zapísali do pamätnej knihy: 

„Táto výstava ma núti hlbšie sa zamyslieť nad životom. Tváre ľudí na jeho obrazoch znepokojujú, provokujú, aby sme premýšľali a zároveň odkrývajú akési nadzemské hĺbky.“ 17.10.1995 

„Na obraz Ecce homo sa dá pozerať a pozerať a stále ho kontemplovať.“ 19.10.1995 

„Obrazy, podobne ako ikony, hovoria o svätosti tvorcu.“ 31.12.1995 

„Je to veľmi pekná výstava. Geniálne krajinky, zvlášť západy slnka. Ten človek musel byť svätý, keď tak krásne maľoval nebo a Boha.“ 7.2.1996 

„Náročná krása, ktorá vedie k mystike. Oplatí sa ju prežiť.“ 16.2.1996